Chuť do jedla je oveľa zložitejší mechanizmus, než si väčšina ľudí uvedomuje. Hoci sa nadváha a obezita často pripisujú nedostatku disciplíny alebo zlým stravovacím návykom, moderná veda ukazuje, že významnú úlohu zohrávajú aj gény, hormóny a prostredie, v ktorom žijeme. Práve kombinácia týchto faktorov môže rozhodovať o tom, prečo niektorí ľudia priberajú ľahšie než iní, aj keď sa snažia jesť podobne.
Obezita patrí medzi najväčšie zdravotné výzvy súčasnosti. Mnohí odborníci upozorňujú, že problém nemožno zjednodušovať iba na otázku vôle. Výskumy totiž ukazujú, že telesná hmotnosť je do veľkej miery ovplyvnená biologickými procesmi, ktoré sa odohrávajú v našom tele už od narodenia.
Aký veľký vplyv majú gény?
Keď sa hovorí o genetike, mnohí ľudia reagujú skepticky. Predstava, že gény môžu ovplyvňovať hmotnosť, býva často mylne chápaná ako ospravedlnenie nadváhy. Vedci však zdôrazňujú, že ide o rovnaký princíp ako pri genetických predispozíciách na rakovinu, cukrovku či srdcové choroby.
Dôležité dôkazy priniesli štúdie dvojčiat. Identické dvojčatá zdieľajú prakticky 100 % genetickej výbavy, zatiaľ čo neidentické približne polovicu. Porovnávaním tisícok dvojčiat vedci zistili, že dedičnosť telesnej hmotnosti sa pohybuje medzi 40 až 70 percentami.
Pre porovnanie, výška človeka má dedičnosť približne 85 percent. To znamená, že genetický vplyv na telesnú hmotnosť je síce o niečo nižší, ale stále mimoriadne významný.
Ako mozog riadi chuť do jedla
Vedci dnes vedia, že genetika hmotnosti je úzko prepojená s tým, ako mozog reguluje príjem potravy. Chuť do jedla nie je len jednoduchý pocit hladu, ale výsledok spolupráce viacerých mozgových centier.
Na jej regulácii sa podieľajú tri základné mechanizmy:
- hlad,
- sýtosť,
- pocit odmeny.
Hlad kontroluje hypotalamus, ktorý sa nachádza v spodnej časti mozgu. Pocit sýtosti vzniká najmä v zadnej časti mozgu a informuje telo o tom, že prijalo dostatok energie. Pocit odmeny súvisí s centrami potešenia a vysvetľuje, prečo nám niektoré jedlá chutia viac ako iné.
Tieto tri systémy spolu neustále komunikujú. Ak sa zmení jeden z nich, ovplyvní aj ostatné. Výsledkom je neustále sa meniaca rovnováha, ktorá určuje, koľko jedla skonzumujeme.
Hormóny, ktoré rozhodujú o hlade
Mozog potrebuje vedieť dve základné informácie – koľko tuku sa v tele nachádza a koľko potravy sme práve prijali.
Na sledovanie zásob tuku slúži hormón leptín. Produkujú ho tukové bunky a jeho množstvo rastie spolu s množstvom telesného tuku. Čím viac tuku človek má, tým viac leptínu sa dostáva do krvného obehu.
Leptín vysiela mozgu signál o energetických zásobách tela. Ak však tento systém nefunguje správne, mozog môže nesprávne vyhodnotiť situáciu a myslieť si, že telo má menej energie, než v skutočnosti má. Výsledkom je silnejší hlad a vyšší príjem potravy.
Gén MC4R a jeho význam
Jedným z najdôležitejších génov spojených s reguláciou hmotnosti je gén MC4R. Mutácie v tomto géne patria medzi najčastejšie genetické príčiny obezity.
Približne 0,3 percenta populácie nesie variant tohto génu, ktorý vedie k zvýšenej chuti do jedla. Ľudia s touto genetickou zmenou vážia v priemere približne o 18 kilogramov viac než ostatní.
Zaujímavé je, že podobné genetické mutácie vedci objavili aj u zvierat. Napríklad labradorské retrievery, ktoré sú známe svojou neutíchajúcou chuťou do jedla, často nesú mutácie ovplyvňujúce rovnakú biologickú dráhu.
