videní: 1.9K
Po druhej svetovej vojne sa Nemecko ocitlo v strašnej mizérii. Osobitne východné. Krajina zničená a víťaz sa vŕšil. Znásilnených bolo státisíce žien, ba podľa iných zdrojov dokonca milióny. Obyvatelia východného Nemecka prechádzali z jednej totality do druhej. Hoci Ulbrichtov despotizmus nepatril medzi najkrvavejšie, duchovný útlak bol azda krutešjí ako v iných komunistických krajinách. Malo by nám teda byť smutno za komunizmom?
Ruka nemeckých komunistov bola naozaj tvrdá. Čistkami sa zbavovali vnútorných nepriateľov. Bdeli, aby národ neprepadol kozmopolitizmu, džezu, abstraktnému maliarstvu, džínsam, aby nepodľahol západnej propagande, aby nepočúval západný rozhlas, aby nepozeral západnú televíziu a podobne. Aj hospodárstvo zošnúrovali. Poštátnili továrne, obchod, združstevňovali pôdu. Výroba sa nemohla rozvíjať naplno. Na rozdiel od západonemeckej, slobodnej a navyše podporovanej injekciami z USA. Východné Nemecko čoraz väčšmi zaostávalo za západnou časťou.
Východní Nemci húfne utekali na západ. Ulbricht zatvoril hranice, a aby zvýšil výrobu, sprísnil normy a ešte väčšmi vykorisťoval robotníkov. Následkom týchto udalostí bola vzbura v Berlíne ale aj v iných mestách. Boli však potlačené. Potlačené krvavo ruskými tankami. Žiadna z vĺn reforiem sa nedotkla Nemeckej demokratickej republiky. A to ani po Stalinovej smrti, ani po XX. Zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ani po pražskej jari, ani za Gorbačova. Ďalšie zostrenie situácie nasledovalo Berlínskym múrom. Berlínčania naň hľadeli takmer 30 rokov. Niektorí sa pokúsili o útek, väčšina pokusov skončila smrťou.
Pri voľbách, ktoré sa konali po páde múru však takmer polovica obyvateľov jeho východnej časti volila – na údiv celého sveta – Stranu demokratického socializmu, ktorá bola pretvorená z bývalej komunistickej strany, ktorá desaťročia organizovala brutálne násilie.
Čo bolo príčinou zaslepenia obyvateľstva? Bolo obyvateľom východnej časti Nemecka smutno za komunizmom? Možno. Veď aj na Slovensku niektorí plačú za Husákom. V Rumunsku za Ceausescom, v Rusku za Stalinom.
Možno to nebola ani tak láska k starým časom. Možno len nechuť zmierovať sa s tým novým postavením „úbohého dederóna“, na ktorého sa bohatší príbuzní pozerajú s dešpektom či dokonca pohŕdaním.