videní: 880
Na začiatku šesťdesiatych rokov sa po sérii vulkanických výbuchov v hlbinách zeme vynorila z Atlantiku južne od Islandu pustá skala. O tridsať rokov neskôr sa na novom ostrove už výrazne prejavuje nástup živej prírody. Príroda a jej výtvory sú častokrát impozantné. Niečo neustále zaniká, zatiaľ čo niečo sa zasa vytvára. Inak to nebolo ani s ostrovom, ktorý sa zrodil z ohňa. Poďme však pekne po poriadku.
Pred rozodnením 14. novembra 1963 plávala rybárska loď Isleifur II na ľadových vodách severného Atlantiku smerom k juhozápadnému pobrežiu Islandu. Posádka hodila do pokojnej vody siete na tresky, ale zrazu loď prudko rozkolísala mohutná vlna. Keď sa rybári spamätali, uvideli, ako z vody stúpa výšky stĺp dymu. Kapitán lode usúdil, že nejaká loď potrebuje pomoc. Až keď Isleifur II priplávala bližšie k dymiacemu miestu, posádka pochopila, že nijaké plavidlo nehorí – dym bola v skutočnosti para a oheň pochádzal z výbuchu podmorskej sopky. Rybári sa stali svedkami prvých fáz vzniku ostrovčeka Surtsey.
Koniec sveta? V starej severskej mytológii sa očakával príchod boha ohňa Surtura. Mal ísť po Zemi, nemilosrdne šľahať svojím ohnivým mečom a ohlásiť tak Ragnarok – súmrak bohov.
Rybári sa začali – pochopiteľne – obávať o vlastnú bezpečnosť a cez stúpajúce oblaky pary nabrali kurz do domovského prístavu. Periodické výbuchy vyhadzovali do vzduchu kusy chladnúcej lávy. Tri hodiny po prvom výbuchu dosahoval oblak popola a vulkanických častíc výšku 3600 metrov. Počas ďalších dvoch dní dosiahol až 15 kilometrov a mohli ho vidieť aj pozorovatelia v islandskom hlavnom meste Reykjavík vzdialenom asi 120 kilometrov severozápadne.
Z lietadla vyzerá ostrov Surtsey ako lebka ohromného hlodavca – krátery pripomínajú očné jamky a ňufák mieri na sever k islandskému pobrežiu.
Podmorská sopka roztrhla morské dno na ploche 2,5 km štvorcového a to v hĺbke 130 metrov. Ale o tom až v druhej – záverečnej časti článku.
