videní: 2.1K
Výbuch zakopaného jadrového odpadu zo závodu na spracovanie plutónia v blízkosti Kyštymu v Čeľabilskej oblasti v Rusku mal zostať utajený. Do roku 1989 sovietska vláda odmietla uznať, že sa takáto katastrofa vôbec stala.
Znečistených bolo 23 000 štvorcových kilometrov, evakuovaných vyše 10 000 ľudí a na následky rádioaktivity zomreli pravdepodobne stovky obyvateľov. Po zistení detailov klasifikovala Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu katastrofu Kryštym ako nehodu na úrovni 6 na stupnici merania jadrových a rádiologických udalostí. Ako táto katastrofa vznikla?
Táto katastrofa si drží teda tretie miesto na rebríčku najhorších jadrových udalostí sveta. Pred ňou sa nachádza už len explózia v Černobyle a zhodenie bomby na Hirošimu. Jadrové reaktory a úpravňa priemyselného komplexu boli postavené počas roku 1940, v rámci sovietskeho programu na vývoj jadrových zbraní.
Tajné jadrové zariadenie sa volalo Mayak, ale bolo viac známe pod krycím menom Chelyabinsk-40, pretože poštu do závodu a pre jeho pracovníkov bolo treba adresovať do poštovej schránky 40 v Čeľabinsku. Išlo o veľké mesto vzdialené 90 kilometrov. Zariadenie sa nachádzalo na východných svahoch centrálneho pohoria Ural. Zásobovanie vodou zabezpečovali okolité jazerá, zároveň plnili funkciu chladenia reaktorov a tiež slúžili ako úložiská jadrového odpadu. Tempo sovietskeho programu bolo tak uponáhľané a jeho technológia taká nová, že podmienky pre pracujúcich robotníkov a ľudí žijúcich v okolí boli chronicky nebezpečné.
Nakoniec sa zistilo, že katastrofa v Kyštyme bola dôsledkom zlyhania opravy nefunkčného chladiaceho systému v zakopanej nádrži, kde sa skladoval kvapalný odpad z reaktora. Po viac ako roku sa obsah nádrže rozžeravil rádioaktívnym odpadom a 29. septembra 1957 dosiahol teplotu 350 °C. V tom momente nádrž explodovala silou rovnajúcou sa najmenej 70 tonám výbušniny TNT. Jadrová explózia odfúkla jednorázové betónové veko nádrže a vypustila oblak rádioaktívneho spádu, vrátane dlhotrvajúceho cézia a stroncia, do vzduchu.
Rádioaktivita, ktorá sa uvoľnila v Kyštyme, je približne taká veľká ako dve pätiny radioaktivity, ktorá sa uvoľnila v Černobyle. Oblak prešiel stovky kilometrov, spravidla severovýchodne cez región, ktorý mal stovky tisíce obyvateľov. Úrady, žiaľ, boli na evakuáciu nepripravené, a tak prebiehala veľmi pomaly. V nasledujúcich mesiacoch boli oblastné nemocnice naplnené ožiarenými pacientmi.
Rozptýlené správy o jadrovej havárii v Rusku sa objavili v západnej tlači už v roku 1958. Kyštymská katastrofa však nebola ofiálnou udalosťou až do roku 1976, keď sovietsky biológ Zhores A. Medvedev o tomto incidente informoval v britskom časopise New Scientist. Lev Tumerman, emigrantský vedec, potvrdil Medvedevov príbeh, keď po vlastných nohách prešiel cez mŕtvu zónu, kde neboli žiadne domy ani farmy. Na tomto úseku boli iba dopravné značky, ktoré varovali vodičov, aby nezastavovali a aby pokračovali v maximálnej povolenej rýchlosti.
Niektoré západné úrady napriek tomu pochybovali o tom, že by nehoda so skladovaním mohla mať takéto vážne následky. Pripustili to až v roku 1989, aj to veľmi hmlisto. Predstavili svetu iba niekoľko rozmazaných detailných informácií. Dlhodobé účinky katastrofy bolo ťažké posúdiť, čiastočne z dôvodu sovietskeho zatajovania a čiastočne preto, že Čeľabinsk-40 postupne uvoľňoval nebezpečné množstvá rádioaktívneho odpadu do životného prostredia niekoľko desiatok rokov. Obyvatelia regiónu trpeli zvýšeným výskytom rakoviny, deformáciami tela a ďalšími závažnými zdravotnými problémami.
Zdroj: Britannica | topdesat
