videní: 1.4K
Prinášame ďalší článok z minisérie „muži robia dejiny“. Tentokrát sa pozrieme na francúzskeho kráľa – Henricha II., druhorodeného syna Františka I., o ktorom sme vám v nedávnej minulosti už článok priniesli. Samozrejme, o francúzskych kráľoch by sa dali napísať stovky, ak nie tisícky strán textu, v rámci článku sa však pozrieme na pár zaujímavostí, ktoré charakterizovali predovšetkým osobu panovníka a v neposlednom rade aj dobu, v ktorej žili a panovali.
Henrich sa narodil 31.3.1519 v Saint-Germain-en-Laye. Najprv bol nositeľom titulu orleánskeho vojvodu, v roku 1536 sa stal dauphinom, v roku 1547 francúzskych kráľom a následne bol vysvätený a korunovaný v Remeši. Zomrel 10.7.1559 v Paríži.
„Príbeh Henricha II., ktorý Vám tu predkladám, hovorí o vláde Vášho predchodcu, ktorý svoje životné dielo započal za najpríhodnejších okolností a za tých najnešťastnejších ho dokončil“ – takto opisuje istý francúzsky historik koncom 17.storočia vo venovaní svojej knihy, určenej kráľovi Ľudovítovi XIV. V nasledujúcich vetách následne problematické výsledky Henrichovej éry postavil do čo možno najostrejšieho kontrastu s veľkolepými počinmi svojho kráľa.
Od tej doby sa našlo len málo historikov, ktorí by boli Henrichovi II. ochotní vystaviť lepšie vysvedčenie. Podľa všetkého bol menej nadaný a schopný ako jeho otec František I. Keď Henrich v roku 1559 na turnaji utŕžil ranu, na základe ktorej vo svojich 40.rokoch o pár dní po tom zomrel, nachádzalo sa jeho kráľovstvo v prelomovej situácii. Spomínaný turnaj bol súčasťou osláv dvojnásobnej svadby Henrichovej dcéry Alžbety s Filipom Španielskym a Henrichovej sestry Markéty so savojským vojvodom. Týmto aktom malo byť spečatené úsilie zmieriť odvekých starých nepriateľov, ktorí krátko predtým mierovou zmluvou z Cateau-Cambrésis definitívne ukončili desaťročie neúnavných bojov.
Henrich si tento mier prial z niekoľkých dôvodov: najdôležitejšími z nich bola stále neznesiteľnejšia finančná záťaž a spolu s ňou rozmach protestantizmu vo Francúzsku, na ktorého potlačenie sa chcel kráľ sústrediť. Niekoľko dní pred smrťou, než upadol do agónie, ešte z lôžka nadiktoval dopis pápežovi, v ktorom ho zatknutí niekoľkých členov parížskeho parlamentu, podozrivých z „luteránskej herézy“, a uistil hlavu cirkvi o svojom nekompromisnom odpore proti všetkým formám konfesijných odchýlok. Tento čin je posledným vedomým prejavom jeho kráľovskej vôle. O to je však príznačnejším.
