Zubatá spravidla povie, kedy príde. Minimálne to naznačí. Niekedy však prichádza náhle. Bez výstrahy vytrhne spomedzi ľudí živých, v plnej sile a za okolností, aké presahujú ľudské chápanie. Presne takou smrťou zomrel slovenský spisovateľ menom Ľudovít Kubáni, autor z druhej polovice 20. storočia. Ľudovít Kubáni, ktorý žil v rokoch 1830 až 1869 bol autorom historického románu Valghata, ale i ďalších diel. Mal tragický život, a aj smrť mal tragickú.
Ľudovít Kubáni bol úradníkom, potom notárom a slúžnym v Rimavskom Brezove a v Rožňave, ale aj tak zväčša spolu s rodinou trel biedu. Skromné úspory pohltila jeho ťažká choroba – okrem iného dostal aj týfus. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prišiel z politických dôvodov o svoje miesto. Celým svojim telom a duchom sa oddal literatúre.
Kubáni písal básne – a celkom nádejné – už počas štúdia na evanjelickom lýceu v Levoči. Neskôr sa však začal venovať predovšetkým próze. Vydavatelia sa síce zaujímajú o jeho poviedky i o historický román Valghata, ale s vyplácaním honorárov však už majú problém. Posmešníci ho nazvú „vyhladovaným Donom Quijotom“. Kubániho občas poveria drobnými prácami predovšetkým úradného charakteru.
Dvadsiateho deviateho novembra v roku 1869 sa v Rimavskom Brezove konala porada, kde sa hovorilo o zakladaní dedinských škôl. Prišiel na ňu aj Kubáni z Rimavskej Bane. Po nej navštívil pravotára Jármyho, aby mu zablahoželali k meninám.
Advokát bol štedrý, vínko tieklo potokom, bolo veselo, objavili sa karty. Evanjelický farár Andrej Antalík, Kubániho švagor, ich vždy nosil so sebou. V ten večer Antalík prehrával, a keď Kubáni znova zahlásil „oko“ a karty hodil medzi ostatné, zmocnila sa ho zúrivosť. Vypukla škriepka. Všetci boli potužení alkoholom. Antalíkovi však pod ťarchou alkoholu vypovedal rozum a kartárskou vášňou vytiahol nôž a pichol Kubániho rovno do srdca. Kubáni stačil len zašeptať „Veď to nič.“ A hlava mu padla na stôl.
Antalíka odsúdili na 12 rokov väzenia. Kubániho žena ostala s piatimi deťmi sama.
