Záhada, prečo náhle zmizli neandertálci, zostáva jednou z najväčších hádaniek našej evolučnej histórie. Dlho sme verili v ich genetický úpadok, no nové vedecké dôkazy túto teóriu o chorľavých predkoch definitívne vyvracajú. Ukazuje sa, že prosperujúce populácie v západnej Európe nečelila vnútornej degenerácii, čo robí ich náhly zánik ešte nevysvetliteľnejším.
Zdravšie populácie, než sme si mysleli
Nová štúdia publikovaná v prestížnom časopise Nature prináša prelomové zistenia o živote neandertálcov v oblasti povodia rieky Máza, na území dnešného Belgicka a Francúzska. Vedci podrobili detailnej analýze DNA 27 jedincov, ktorí v tomto regióne žili pred 40 000 až 49 000 rokmi, teda v období tesne pred ich definitívnym zmiznutím. Zatiaľ čo predchádzajúce výskumy iných skupín naznačovali prítomnosť inbreedingu, teda kríženia blízkych príbuzných vedúceho k nízkej genetickej diverzite, dáta z povodia Mázy vykresľujú iný obraz. Analýza neodhalila takmer žiadne stopy po príbuzenskom párení, a to ani na úrovni tretieho stupňa. V praxi to znamená, že k spoločným potomkom nedochádzalo ani medzi bratrancami a sesternicami, ktorí zdieľajú približne 12,5 percenta svojej DNA, čo je v malých a izolovaných komunitách mimoriadne neobvyklé.
„Zdá sa, že táto populácia v Belgicku a Francúzsku nebola na ústupe, hoci vieme, že nakoniec vyhynula,“ uviedol autor štúdie Dr. Benjamin Peter, výpočtový genetik z Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Nemecku.
Neandertálci a koniec mýtu o vrodenej chorobnosti
Tieto zistenia sú o to cennejšie, že genetické údaje o neandertálcoch sú v paleontológii nesmierne vzácne. Profesor Omer Gokcumen, expert na evolučnú antropológiu z University at Buffalo, ktorý sa na štúdii priamo nepodieľal, vníma každý nový genóm ako „zjavenie“. Podľa jeho slov tieto výsledky priamo odporujú predstave o neandertálcoch ako o chorľavej populácii, ktorú k demografickému kolapsu dohnali vrodené genetické chyby. Namiesto obrazu biologicky odsúdeného druhu sa nám vynára portrét odolných spoločenstiev, ktoré si dokázali udržať genetickú vitalitu až do samotného konca. Táto skutočnosť zásadne mení naše chápanie ich evolučnej odolnosti a prenáša ťažisko otázky o ich zániku z vnútornej biológie na vonkajšie vplyvy.
Genetické pohltenie a jednosmerný tok génov
Ak nebola príčinou zániku „zlá krv“, do popredia sa dostávajú iné mechanizmy. Profesor Chris Stringer, pôsobiaci na University College London a v Prírodovednom múzeu (Natural History Museum), v súvislosti s novými dátami zdôrazňuje potrebu skúmať faktory mimo inbreedingu. Jedným z kľúčových vysvetlení môže byť ním navrhovaná teória o „jednosmernom toku génov“. Tento proces predpokladá, že neandertálske komunity nezanikli len fyzickým vymretím, ale boli postupne absorbované rozširujúcimi sa skupinami moderných ľudí.
„Jednosmerný vzorec toku génov do populácií moderných ľudí podporuje môj predpoklad, že neskorí neandertálci strácali plodných jedincov v prospech skupín Homo sapiens v rámci jednosmerného procesu, ktorý mohol prispieť k ich zániku,“ vysvetľuje profesor Stringer.
V rámci tohto mechanizmu boli plodní neandertálci systematicky pohlcovaní komunitami našich predkov, pričom neandertálska populácia nedokázala tento odliv členov nijako kompenzovať, čo viedlo k jej postupnému genetickému rozpusteniu.
Regionálna mozaika namiesto jednej príčiny
Moderná antropológia sa čoraz viac odkláňa od hľadania jednej jedinej „vražednej“ príčiny, ktorá by vysvetlila koniec neandertálcov na celom kontinente. Štúdia z povodia Mázy naznačuje, že osud neandertálskych skupín bol pravdepodobne regionálnou mozaikou. Zatiaľ čo niektoré populácie v iných častiach Európy mohli skutočne trpieť inbreedingom a izoláciou, skupiny v dnešnom Belgicku a Francúzsku boli vitálne a zdravé. Celkový zánik druhu bol teda komplexným procesom, v ktorom hrali rôzne úlohy dramatické klimatické zmeny, stupňujúca sa konkurencia o zdroje a spomínaná genetická absorpcia modernými ľuďmi. Nešlo o náhly kolaps chorľavého druhu, ale o súhru okolností, ktoré postupne vytlačili a pohltili aj tie najzdravšie neandertálske komunity.
Čo sme sa naučili o našich bratrancoch?
Dnešná veda jasne ukazuje, že naši bratranci neandertálci neboli odsúdení na zánik kvôli genetickej degenerácii alebo vrodenej menejcennosti. Boli to húževnatí ľudia, ktorí po státisíce rokov úspešne čelili drsným podmienkam ľadových dôb. Ich koniec nebol nevyhnutnosťou vpísanou do ich DNA, ale výsledkom dynamického stretu dvoch svetov. Ak by však nebolo tohto osudového a možno náhodného stretnutia s našimi predkami, kráčali by dnes neandertálci stále bok po boku s nami v modernom svete?
Zdroj: sciencefocus | topdesat
