videní: 501
Ľudia sú obdarení vnútorným navigačným systémom, ktorý je nesmierne sofistikovaný. Ako používame orientačný zmysel?
Orientačný zmysel je obdivuhodná vec. O to viac, keď funguje tak, ako má. Psychológovia zistili, že pri hľadaní cesty neznámym terénom sa ľudia riadia jednou z dvoch stratégií: buď vnímajú všetko svojím vlastným postavením v priestore, takzvaným egocentrickým prístupom, alebo sa spoliehajú na črty krajiny a na to, ako medzi sebou súvisia, a to je priestorový prístup.
V egocentrickom prístupe sa postupuje podľa nasledujúcich pokynov: koľko ulíc prejdem, kým sa dostanem k odbočke? Keď sa tam dostanem, mal by som sa otočiť doľava alebo doprava? Naopak, priestorový prístup zahŕňa pohľad z vtáčej perspektívy: Kde je môj dom vo vzťahu k tomuto kopcu? Mal by som smerovať na juh alebo na západ? Egocentrik ide za nosom, priestorové vnímanie je o jednom veľkom obraze.
Obidve metódy do určitej miery fungujú a mnohí z nás ich používajú na striedačku. Egocentrická navigácia je často jednoduchšia a rýchlejšia, a preto je rozumné ju používať pri pravidelnej trase (napríklad pri každodennom dochádzaní do práce).
Nemal by si sa na ňu ale stále spoliehať, pretože ak sa jeden z tvojich podnetov nezhoduje s realitou v teréne – ak je cesta zablokovaná -nebudeš mať žiadne geografické znalosti, na ktoré by si sa mohol spoľahnúť. Tým pádom nebudeš mať ani šajnu, kadiaľ si daný úsek musíš obísť. Úplné pochopenie ti môže dať iba priestorová stratégia celého okolia a miesta, kde sa práve nachádzaš.
Jednoduchšie vysvetlenie: egocentrický pohľad je pozeranie sa na fotografiu z daného miesta, ale priestorový pohľad je pozeranie sa na obraz plný hlbokých detailov z viacerých perspektív. Dva prístupy využívajú dve rôzne časti mozgu.
Egocentrické sledovanie cesty závisí od dvoch oblastí: štruktúry blízko stredu mozgu nazývanej jadro kaudátu, ktoré sa podieľa na riadení pohybu a učenia zvyčajného správania, a zadnej mozgovej kôry, ktorá sa nachádza blízko zadnej časti mozgu a zohráva veľkú úlohu v priestorovom vnímaní.
Na druhej strane je priestorová navigácia poháňaná hipokampom, tvorcom mozgovej mapy. Ľudia, ktorí neustále navigujú pomocou priestorového prístupu, majú v hipokampe viac šedej hmoty, pravdepodobne preto, že ju viac udržiavajú v kondícii.
Ak patríš medzi skúsených navigátorov a ani náhodná nová obchádzka ti nerozbije myseľ na sto kúskov a stále vnímaš, kde sa nachádzaš, tvoja predvolená stratégia bude takmer určite priestorová. Je to preto, lebo účinná navigácia vyžaduje akúsi pomyselnú mapu, ktorú pomocou egocentrie nikdy neuvidíš.
Zdroj: sciencefocus | topdesat
