videní: 1.5K
Pokračujeme druhou časťou článku s názvom Záhada: Stroj Hansa Colera. Zostrojil Hans Coler perpetuum mobile? Pozrite sa s nami na pokračovanie článku o neuveriteľnom príbehu z čias druhej svetovej vojny o ešte najuveriteľnejšom „ stroji na voľnú energiu“.
Colerov aparát na magnetickú energiu pozostával zo šiestich magnetov vyvinutých tak, že obvod zahŕňal magnety aj cievku. Usporiadané boli do 6-uholníkov a zapojené do obvodu spolu s 2 kondenzátormi, spínačom a dvoma solenoidmi, pričom sa jeden pohyboval vo vnútri druhého. Spínač ostal v otvorenej polohe a magnety boli od seba mierne oddelené. Pohybujúca sa cievka sa potom zrovnávala, dokým sa na voltmetre neobjavil signál. Vzápätí sa spínač prepol do polohy uzatvorené. Prúd postupne narastal, maximálne na 12 wattov.
Ani Coler, ani nikto z ostatných vedcov nedokázali vysvetliť, ako a prečo funguje. Coler po krátkej dobe začal vypracovávať teórie. Žiadna sa nezhodovala s tradičnými vedeckými teóriami o elektromagnetizme, zákonoch pohybu a termodynamiky.
Druhým prístrojom, ktorý Coler vynašiel, bol „výrobca prúdu“. V roku 1925, po úspešných skúškach, ktoré pozorovali a za ktoré sa zaručili iní vedci, podal žiadosť o udelenie patentu, ale tá bola zamietnutá. Prístroj pozostával z viacerých magnetov, plochých cievok a medených dosiek, zapojených do obvodu pôvodne napájaného z malej suchej batérie. Výkon stačil na napájanie lampičiek a bol vyšší než pôvodný príkon.
V roku 1933 Coler zostrojil väčšiu verziu prístroja a ten mal výkon 70 wattov. V roku 1937 vznikla ešte väčšia verzia s výkonom 6 kilowattov. V roku 1943 jeho zariadenie testovalo výskumné oddelenie OKM. Heinz Fröhlich dostal za úlohu s Colerom spolupracovať na testovaní a vývoji „výrobcu prúdu“. Skúmal zmeny energie, ktoré sa odohrávali, keď sa obvody s indukčnými cievkami otvárali alebo zatvárali. Neprišiel však na vysvetlenie, ktoré by zodpovedalo tradičným vedeckým teóriám.
V roku 1944 OKM umiestnilo Colera do Continental Metall AG, aby tam pokračoval vo výskume a vývoji, avšak vinou zhoršujúcej sa vojenskej situácii z toho zišlo. V roku 1945 „výrobcu prúdu“ zničil spojenecký nálet. Na konci vojny Colera vypočúvali britské orgány, ale nevedel vysvetliť, prečo jeho zariadenie fungovalo. Vyslovil domnienku, že bol možno feromagnetizmus oscilačným javom, ktorý prebiehal v magnetickom obvode, a ten spôsoboval ďalšie kmitanie v elektrických obvodoch prístroja.
Jediná iná možnosť, ktorá ho napadla. Bolo to, že snáď čerpal energiu z nejakého neznámeho zdroja. Navrhol pre ňu označenie priestorová energia. Nech je pravda a vysvetlenie akékoľvek, niet pochýb, že prístroje fungovali a nemeckí i britskí vedci ich úspešne testovali a pozorovali ich funkčnosť.
