videní: 1.4K
Pokračujeme druhou časťou zaujímavého článku o na prvý pohľad dvoch veciach, ktoré spolu absolútne – pre laika – nesúvisia. V rámci prvej časti sme predstavili 56 ročného Edwarda Stonea, ktorý napriek reume neprestal chodiť na obľúbené prechádzky. Všetko sa to začalo odlúpnutím vŕbovej kôry, ktorú si vložil do úst.
Po tom, ako si ju reverend vložil do úst, pripomenula mu chuť kôry chinínovníka, ktorú dobre poznal, pretože v tom čase bola jediným a účinným prostriedkom na liečbu v tom čase veľmi rozšíreného ochorenia známeho ako zimnica. Za zimnicou sa však skrývala malária, čo sa však v 18. storočí ešte nevedelo. Reverendovi podobnosť chutí okamžite evokovala možnosť využiť kôru vŕby na liečenie tohto ochorenia na miesto drahej kôry chinínovníka. Jeho nápad mal v tom čase dokonca aj logické či skôr vedecké zdôvodnenie. V druhej polovici 18. storočia sa odborná verejnosť domnievala, že podobné patrí k podobnému. Každé ochorenie sa teda má liečiť prostriedkom, ktorý sa v niečom podobá prejavom ochorenia samotného. A tak sa napríklad liečili choroby pľúc pľúcnikom lekárskych, ktorého listy majú tvar pľúc, liečba modrín sa vykonávala pomocou tmavomodrých kvetov kosatca, žltačka žltými kvetmi zlatobyľu, a mohli by sme pokračovať…
Princípom podobné lieči podobné sa pravdepodobne dá vysvetliť aj stáročia trvajúce používanie rozomletého rohu z nosorožca na zvyšovanie mužskej potencie. Podobnosť zrejme netreba opisovať. Čo je však zaujímavé, že, že kým všetky ďalšie liečebné postupy založené na podobnosti dávno zanikli, nosorožce sa zabíjajú aj v čase vynájdenia Viagry.
Ak sa prinavrátime ku reverendovi Stoneovi, zimnica vzniká z mokra a chladu, jej liečba môže byť úspešná liekom, ktorý sa vyskytuje na mokrých a chladných miestach. A sme pri vŕbe. Práve jej kôrou sa začína história aspirínu. Pokračujeme treťou časťou článku Čo má spoločné vŕbová kôra a aspirín? Kde sa dozviete o veľkom míľniku v histórii aspirínu 18. storočia na čele s Edwardom Stoneom.
