videní: 819
Prinášame záverečnú časť článku o ligotavom meste Samarkand a krátkej histórii tohto rozprávkového mesta. Nebudeme vás zdržiavať úvodom, poďme rovno naspäť do deja kočovného vládcu Timura.
Timur zomrel v roku 1405 v Číne. Jeho telo uložili v Samarkande do Gúri Emíru (teda vladárovej hrobky), ktorú pôvodne postavil pre jedného zo svojich vnukov. Jednoduchý kameň, ktorý na jeho rakvu položil jeho vnuk Ulugbeg, je najväčším kusom nefritu na svete. Počas vlády Ulugbega sa Samarkand stal kultúrnym a intelektuálnym centrom. Vtedy vzniklo dvojposchodové teologické učilisko (madrasa) s fasádou, vyzdobenou nádhernými reliéfmi. Škola zaplnila celú západnú stranu ústredného námestia. Ulugbeg povolal do mesta viacerých významných učencov tej doby. Pracovali nielen na teologickej škole, ale aj vo veľkom observatóriu, ktoré malo najnovšie prístroje na pozorovanie oblohy. Na základe tam uskutočnených výpočtov zostavili prvé historicky známe astronomické tabuľky.
V roku 1449 Ulugbega zavraždili sprisahanci, ktorých naviedol vladárov syn. Jeho tleo uložili v Gúri Emíre vedľa Timura. Hodvábna cesta postupne strácala význam. Počas dynastie Mingov Čína uzavrela svoje hranice a Samarkand postupne upadal. Stále viac ho ohrozovali útoky Zlatej hordy, ktoré viedol chán Uzbek a ktoré ho v roku 1500 aj definitívne dobyli.
Pohrebisko Šóhi Zinda prebudoval v 14. storočí Timur Lank ako komplex mešít a hrobiek pre svoju rodinu a priateľov. Pútnickým miestom sa stalo už v 11. storočí, pretože v ňom pochovali Kásim ibn Abbása, bratranca proroka Mohameda, ktorý obrátil celú oblasť na islamskú vieru.
Napriek svojej brutalite sa dynastia, ktorú založil Timur, zaslúžila o veľkú umeleckú a intelektuálnu renesanciu Samarkandu v 14. a 15. storočí a významne prispela k rozvoju islamskej architektúry a k astronomickému bádaniu. V 18. storočí postihol Samarkand absolútny úpadok. Pol storočia (počnúc rokom 1720) zostal dokonca úplne neobývaný. V 19. storočí ovládlo celú oblasť Rusko. Samarkand sa stal centrom provincie a po výstavbe železnice v roku 1869 začal hospodársky rozkvitať ako dôležité stredisko vývozu poľnohospodárskych plodín. Dnes je súčasťou Uzbekistanu.
