videní: 849
Prinášame tretie pokračovanie článku o starovekom meste tachte Sulejman, zoroastrovcoch a ich náboženstve, ktoré sa po nástupe na trón Ardašíra I z kňazskej triedy – respektíve dynastie Sásánovcov, stalo v Iráne štátnym náboženstvom. Pokračujme tam, kde sme v rámci druhej časti skončili.
Niektoré ohne planuli pod šírym nebom na vrcholkoch skalnatých hôr, iné v chrámoch ohňa, nazývaných čehár ták (4 oblúky). Pomenovali ich podľa základného rozvrhnutia stavby: štvorec, ohraničený štyrmi stĺpmi, ktoré spojovala klenba – a o ňu sa opierala kupola.
Takmer všetky mestá, dediny a provincie Iránu mali svoj svätý oheň. Existovali aj rôzne kategórie ohňa: Átur Gušnásp bol ohňom bojovníkov a kráľov, Átur Burzen-Mihr ohňom poľnohospodárov a Átur Farnbag ohňom kňazov. Dnes je známe len miesto, kde horel kráľovský oheň Átur Gušnásp: ohňový chrám v Tachte Sulejmane. Trosky tohto chrámu sa doteraz zrkadlia vo vodách jazierka, okolo ktorého stálo staroveké mesto.
Ohňový chrám opravil sásánovský kráľ Chosrou I. (žil a pôsobil v rokoch 513 až 579 nášho letopočtu). Na mieste, ktoré bolo už vtedy nábožensky významné, postavil mesto. Predtým vybudoval palác v Ktesifone na rieke Tigris, taký fascinujúci, že ho podľa ľudového rozprávania postavili džinovia. Chosrou urobil z Tachte Sulejmanu hlavné pútnické a bohoslužobné miesto Iránu. Prejavil zmysel nielen pre presnosť, ale aj pre krásu. V Tachte Sulejmane vznikla cesta pre sprievody, ktoré sa uberali od nádhernej severnej brány až k ohňovému chrámu a k jazeru. Po slávnostnej korunovácii v Ktesifone sa sásánovskí králi vydávali na púť do Tachte Sulejmanu, kde pri oltári s planúcim kráľovským ohňom dostávali božské posvätenie.
Chosrouova vízia nevydržala však naveky. V roku 624 nášho letopočtu Tachte Sulejman vyplienili, a hoci ho neskôr Mongoli opätovne postavili, svoju pôvodnú slávu už nikdy nedosiahol. Víťazní Arabi zahasili kráľovský oheň a ako štátne náboženstvo zaviedli islam. Tam, kde kedysi bolo nádherné posvätné miesto, nájdeme dnes len množstvo spustnutých rozvalín.
