II. svetová vojna

Nacistická energetická sebestačnosť: Prastroj Karla Schappellera

Nacistická energetická sebestačnosť: Prastroj Karla Schappellera

videní: 928

Karl Schappeller bol prútikár, ktorý sa v roku 1933 stretol s Himmlerom a ten ho získal pre prácu v prospech SS. Jednou z oblastí, o ktorú sa nacisti extra zaujímali, bola snaha, aby Nemecko dosiahlo sebestačnosti, pokiaľ ide o výrobu energie. Ríšska pracovná spoločnosť pre územný výskum (RAG) v roku 1930 usúdila, že by Schappellerove nápady možno umožnili nezávislosť na celoštátnej elektrickej sieti, a to sa nacistom určite páčilo.

Schappellerov prístroj pozostával z dvoch samostatných jednotiek. Jednej sa hovorilo stator. Bol guľovitý a skladal sa z dvoch oceľových polovíc plášťa. Ku každému pólu gule bol pripevnený tyčový magnet a uprostred gule bola medzera medzi dvoma magnetmi. V strednej časti boli navinuté dve vnútorné cievky z dutej medenej rúrky. Tá bola naplnená tajnou látkou – pravdepodobne kvapalinou – známou ako elektret. Potom sa uskutočnilo elektrické spojenie, buď s batériou, alebo s „prastrojom“. Čo sa týka typu magnetizmu v tomto zariadení, zrejme nešlo o normálny feromagnetizmus , ale omnoho silnejší druh magnetickej energie.

Nie je známe, o akú tajomnú látku nazývanú elektret sa jednalo, ale istý japonský profesor vyrobil modernú verziu s pomocou zmesi živice, karnaubského a včelieho vosku. Umiestnil ju do silného elektrického poľa a zahrieval, kým nestuhla.

Z dutého jadra Schappellerovej gule vysal vzduch, a tak vytvoril vákuum. Guľu potom pripevnil na otočné zariadenie, čím umožnil, aby sa magnetické póly presúvali do rôznych polôh. Stator fungoval aj bez rotoru a vyrábal elektrickú energiu úplne nezávisle. Používaním rotoru sa dala vytvárať ďalšia elektrická energia, takže šlo v podstate o zdroj prídavnej energie.

Johannes Taufer sa vo svojej publikácii Vril, základná sila vesmíru z roku 1930 zmieňuje o ďalšom type zariadenia, ktoré nazýva prastroj. Ten vraj pozostával zo šiestich guľovitých jednotiek, pričom sa 5 z nich otáčalo okolo šiestej a siedma sa otáčala tými piatimi rotujúcimi. Šiesta a siedma guľa účinkovali ako anóda a katóda, a tým jednotku uzemňovali. Taktiež dokázali aktivovať iné gule, bez potreby batérií.

Schappeller tvrdil, že jeho prístroj je schopný poháňať loď alebo ľubovoľný iný druh mechanizmu. Podľa jeho názoru sa jeho stroj odlišuje od ostatných zariadení „žhavým magnetizmom“, ktoré dokáže dosahovať. Tým bolo nesmierne silné magnetické pole vo vzduchoprázdne uprostred prístroja a akonáhle sa vytvorilo, stroj bolo možné úplne odpojiť a fungoval ďalej sám so sebou. Podľa Schappellerovych výpočtov bola energia vyrábaná „žhavým magnetizmom“ tisíckrát intenzívnejšia ako bežný magnetizmus. Ďalej tvrdil, že magnetizmus vyžaruje von, zatiaľ čo elektrický prúd ostáva statický.

V posledných rokoch Weimarskej republiky mal Schappeller k dispozícii finančné prostriedky, aby mohol na svojom zariadení aj naďalej pracovať. Vďaka záujmu Himmlera sa mu za nacistického režimu dostávalo viac podpory aj finančných prostriedkov. Zásluhou štátnych finančných prostriedkov sa z neho stál boháč.

Jeho zariadenie skúmal britský inžinier Cyril Davson a tri roky so Schappellerom na jeho projekte priamo spolupracoval. Domnieval sa, že energia prechádza magnetmi do žhavého magnetického poľa vo vákuu uprostred a následne vyžaruje von. Davson, podobne ako Schappeller, sa prikláňal k éterovej teórii vo fyzike a mal za to, že za inak záhadné fungovanie prístroja vďačí povahe éteru.

Zdroj: Pinterest | topdesat

b
Komentáre
Hore

online geldanlagen geldanlagen