videní: 2.9K
Bol vzdelaný a raz si dovolil oponovať Stalinovi. To bolo dostačujúce na to, aby sa Vladimír Clementis, ktorý žil v rokoch 1902 až 1952, ocitol vo väzení a následne potom aj na popravisku.
Správy sa množili. A boli čoraz zlovestnejšie. Vladimír Clementis, československý minister zahraničia, bol na valnom zhromaždení Organizácie spojených národov v Amerike a tam sa v newyorských novinách dočítal, že sa ho po návrate do vlasti chystajú zavrieť. Taký nezmysel! Podobné chýry už aj predtým počul, ale Gottwald mu dal predsa čestné slovo, že sa mu nič nestane. V New Yorku ho však napriek tomu viacerí presviedčali, aby sa naspäť nevracal. Američania i Juhoslovanský prezident Tito mu dokonca ponúkali azyl. A to ešte aj na letisku.
Gottwald mu napísal, že to všetko sú len klebety. Dokonca poslal na letisko i jeho ženu Lýdiu. Tá mu s nadšením rozprávala o súdruhovi Širokom, predsedovi Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, ako im je naklonený. A to nebolo všetko. Ako veľkorysé gesto mu Gottwald poslal do Paríža prezidentský železničný vozeň.
Týmto sladkým rečiam aj muž so skúsenosťami ako bol Vladimír Clementis uveril. Rovnako, ako aj veril komunistickej idey. Avšak ako rozhľadený a vzdelaný právnik uveriť nemal. Musel vidieť, akými krvavými čistkami prechádza Sovietsky zväz vo svojich dejinách. A musel vidieť rovnako aj to, že vo vazalských krajinách sa masovo ľudia posielajú do väzníc a k múru.
Jedného januárového dňa v roku 1951 – bolo to po návrate – Clementis vyšiel z bytu so svojim psíkom na prechádzku. Náhle zastalo pri ňom auto a nejakí muži ho stiahli dnu. Nafingovali prevoz cez západné hranice do Nemecka. Privítali ho muži vysokých hodností v nemeckých a amerických uniformách. Clementis ich však prekukol a žiadal návrat do Prahy.
Chytili ho však pri pokuse o útek a basta. O dva roky ho popravili. Clementis veril ideám komunizmu do posledného výdychu.
