videní: 21.0K
“Vlčie deti” je najnovší foto-projekt fotografky nemeckého pôvodu žijúcej v Londýne – Julie Fullerton-Battenovej. Táto najnovšia séria zinscenovaných temných fotografií prezrádza pozadie detí vyrastajúcich za neobvyklých okolností. Fullerton-Battenová sa preslávila svojou fotosériou s názvom “Teenage Stories” v roku 2005, ktorá skúmala premenu dievčat na ženy.
“Dievča bez mena (v originále The Girl With No Name: The Incredible Story of a Child Raised by Monkeys) ma inšpirovala k hľadaniu iných prípadov vlčích detí,” povedala Fullerton-Battenová. “Zistila som, že ich je viac, ako som si myslela. Niektoré prípady sa stali, keď sa deti stratili a ujali sa ich divoké zvieratá, no najviac vlčích detí bolo opustených rodičmi.”
Vlčie dievča Lobo, Mexiko, 1845-1852 – V roku 1845 bolo videné dievča, ako beží na všetkých štyroch sa svorkou vlkov a útočí na stádo kôz. O rok neskôr ju obyvatelia zahliadli, ako s vlkmi je kozu. Podarilo sa ju zajať, no dievča uniklo. V roku 1852 bola opäť videná, tentoraz pri dojčení dvoch malých vĺčať. To bolo posledný raz, čo ju niekto zahliadol.
Oxana Malaja, Ukrajina, 1991 – Oxana bol nájdená v psom útulku v roku 1991. Mala osem rokov a so psami žila už šesť rokov. Jej rodičia boli alkoholici a počas jednej noci ju nechali vonku. Trojročné dievča hľadalo teplo, tak zaliezlo do búdy na farme a schúlilo sa k nečistokrvným psom, ktoré jej pravdepodobne zachránili život. Keď bola nájdená, zistilo sa, že sa správa skôr ako pes a nie ako človek. Utekala na všetkých štyroch, fučala s vyplazeným jazykom, cerila zuby a štekala. Kvôli nedostatku kontaktu s ľuďmi poznala len slová “áno” a “nie”.
Intenzívna liečba pomohla Oxane naučiť ju základné sociálne a verbálne zručnosti, ale jej mentálna úroveň sa zastavila na veku piatich rokov. Teraz má 30 rokov a žije na klinike v Odese pod dohľadom svojho opatrovateľa.
Shamdeo, India, 1972 – Shamdeo, chlapec vo veku okolo štyroch rokov, bol objavený v lese v Indii v roku 1972. Hral sa s vĺčatami. Kožu mal veľmi tmavú, zuby mal nabrúsené, mal dlhé zahnuté nechty, zlepené vlasy a mozole na dlaniach, lakťoch a kolenách. Chlapec obľuboval lov hydiny a mal neutíchajúcu túžbu po krvi.
Chlapca sa nakoniec podarilo odnaučiť jesť surové mäso, no nikdy neprehovoril. Naučil sa len základnú znakovú reč. V roku 1978 bol prijatý do Domu Matky Terezy v Lucknowe, kde ho premenovali na Pascala. Zomrel vo februári 1985.
Vtáčí chlapec Prava, Rusko, 2008 – Prava, sedemročný chlapec, bol nájdený v malom trojizbovom byt, kde žil so svojou 31-ročnou matkou. Zatiaľ sa zdá všetko v poriadku. Avšak jeho matka ho uväznila v miestnosti plnej vtáčích klietok, v ktorých boli desiatky vtákov. Žena sa k svojmu synovi správala ako k ďalšiemu domácemu maznáčikovi. Hoci chlapec nikdy nebol fyzicky napadnutý a ani ponechaný napospas osudu bez jedla, matka s ním nikdy neprehovorila. Jeho jediná komunikácia bola s vtákmi. Nevedel rozprávať, vydával zvuky podobné vtáčiemu spevu.
Keď sa tento prípad dostal na povrch, chlapec bol premiestnený do centra pre psychologickú starostlivosť, kde sa ho lekári snažia rehabilitovať.
Marina Chapman, Kolumbia, 1959 – Marina bola unesená v roku 1954 zo vzdialenej juhoamerickej dediny a jej únoscovia ju opustili v džungli. Žila tam s rodinou malých opíc (malpa kapucínska) po dobu piatich rokov, až kým ju neobjavili lovci. Marina sa živila bobuľami, koreňmi a banánmi, ktoré jej zo stromov zhodili opice; spala v dierach v stromoch a chodila po štyroch. Raz sa kvôli zlej potrave otrávila. Staršie opice ju doviedli k bazénu s vodou a prinútil ju piť, až kým nezačala zvracať a nezačala sa zotavovať. Ujali sa jej mladé opice, ktoré ju naučili šplhať sa na stromy a učili ju, čo je bezpečné na konzumáciu.
Marina úplne stratila schopnosť rozprávať, ako zistili lovci, ktorí sa jej ujali. Tí ju nanešťastie predali do nevestinca, odkiaľ utiekla a žila na ulici. Neskôr bola zotročená mafiánskou rodinou, no potom ju zachránil sused, ktorý ju poslal do Bogoty k svojej dcére a zaťovi. Tí Marinu prijali ako svoje adoptívne dieťa. Rodina Mariny sa presťahovala do mesta Bradford vo Veľkej Británii v roku 1977, kde dodnes stále žije. Vydala sa a mala deti. Marina a jej mladšia dcéra, Vanessa James, napísali knihu o jej divokých skúsenostiach s názvom Dievča bez mena.
Madina, Rusko, 2013 – Madina žila so psami od narodenia až do veku 3 rokov, zdieľala s nimi jedlo, hrala s nimi, spala s nimi. Keď ju našli sociálni pracovníci v roku 2013, bola nahá, chodila po štyroch a vrčala ako pes.
Madinin otec ju opustil krátko po narodení. Jej 23-ročná matka skĺzla k alkoholu. Často bola príliš opitá, aby sa mohla starať o svoje dieťa. Navyše si často pozývala miestnych alkoholikov na návštevy. Jej alkoholická matka sedela pri stole so svojimi kumpánmi, zatiaľ čo Madina hrýzla kosti na podlahe so psami. Psy sa stali jej najlepšími a jedinými priateľmi.
Lekári vyhlásili, že Madina je napriek svojmu utrpeniu psychicky aj fyzicky zdravá. Je tu veľká šanca, že bude viesť normálny život, akonáhle sa naučí rozprávať v súlade so svojím vekom.
Genie, USA, 1970 – Keď bola Genie ešte batoľa, jej otec sa rozhodol, že je “duševne zaostalá” a umiestnil ju do detského nočníka v malej miestnosti v dome. Genie žila takto na samotke viac ako 10 rokov. Na tomto nočníku dokonca aj spala. Mala 13 rokov, keď sa v roku 1970 objavila so svojou matkou na úrade a sociálny pracovník si všimol jej stav. Genie stále nemala základné hygienické návyky a chodila zvláštnym krokom. Nevedela hovoriť, dokonca nedokázala vydať žiadny zvuk. Po celé roky sa stala predmetom výskumu. Postupne sa naučila hovoriť pár slov, ale nevedela ich správne usporiadať do vety. Genie tiež začala čítať jednoduché texty a vyvinula si obmedzenú formu spoločenského správania.
V jednej chvíli znovu krátko žila so svojou matkou, ale následne prešla počas niekoľkých rokov rôznymi domovmi, kde zažívala zneužívanie a obťažovanie. Vrátila sa do detskej nemocnice, kde bolo zistené, že opäť prestala komunikovať. Financovanie liečby a výskumu pre Genie bolo zastavené v roku 1974 a nebolo známe, čo sa s ňou stalo, až kým ju nenašiel súkromný detektív – zistil, že sa nachádza v súkromnom zariadení pre mentálne zaostalých dospelých.
Leopardí chlapec, India, 1912 – Chlapec mal len dva roky, keď sa ho ujala samica leoparda. O tri roky neskôr neznámy lovec leopardiu samicu zabil a našiel 3 mláďata. Zistil, že jedno z nich je päťročný chlapec. Lovec vrátil chlapca k svojej rodine v malej dedine v Indii. Po prvom kontakte s ľudmi sa leopardí chlapec dal na útek. Bežal na všetkých štyroch tak rýchlo, ako dokáže bežať dospelý človek vo vzpriamenej polohe. Jeho kolená, palce a dlane boli pokryté stvrdnutou kožou a prsty na nohách mal ohnuté takmer do zvislej polohy. Hrýzol a bojoval s každým, kto sa k nemu priblížil a lovil dedinskú hydinu, ktorú jedol surovú. Nevedel hovoriť, dokázal len vrčať.
Neskôr sa naučil rozprávať a chodiť viac vzpriamene. Bohužiaľ postupne úplne oslepol kvôli šedému zákalu. Avšak ten nebol spôsobený jeho zážitkami v džungli, ale bol len obyčajnou dedičnou chorobou.
Sujit Kumar, Fidži, 1978 – Sujit vykazoval dysfunkčné správanie už ako dieťa. Jeho rodičia ho zamkli v kurníku. Jeho matka spáchala samovraždu a jeho otec bol zavraždený. Zodpovednosť zaňho prevzal jeho starý otec, no stále ho držal v kurníku. Sujit mal osem rokov, keď bol nájdený na strede cesty. Sujit sa správal úplne ako hydina. Jeho prsty boli obrátené dovnútra. Bol prevezený do domova dôchodcov, ale tam, pretože bol agresívny, bol priviazaný posteľnou bielizňou k posteli viac ako 20 rokov. Teraz má vyše 30 rokov a stará sa o neho Elizabeth Claytonová, ktorá ho zachránila z domova.
Kamala a Amala, India, 1920 – Kamala (8 rokov) a Amala (12 rokov) boli nájdené v roku 1920 vo vlčom brlohu. Je to jeden z najznámejších prípadov vlčích detí. Našiel ich reverend Joseph Singh, ktorý sa schoval na strome nad jaskyňou, v ktorej sa nachádzali Kamala a Amala. Keď vlci opustili jaskyňu, revernd uvidel dve postavy. Dievčatá bežali po štyroch a vôbec sa nepodobali na ľudí. Reverend krátko na to dievčatá chytil. Dievčatá “v zajatí” spali schúlené dohromady, vrčali, vyli a nejedli nič iné ako surové mäso. Boli poznačené aj fyzicky – ich šľachy a kĺby na rukách a nohách mali značne skrátené. Nemali žiadny záujem o interakciu s ľuďmi. Ale ich sluch, zrak a čuch bol výnimočné. Amala zomrel rok po ich zajatí, Kamala sa nakoniec naučila chodiť vzpriamene a povedať pár slov, ale zomrela v roku 1929 na zlyhanie obličiek vo veku 17 rokov.
Ivan Mišukov, Rusko, 1998 – Ivan bol zneužívaný svojou rodinou a z domu utiekol, keď mal iba 4 roky. Žil na ulici a vyvinul si vzťah so svorkou divokých psov, s ktorou zdieľal vyžobrané jedlo. Psy mu začali dôverovať a Ivan sa nakoniec stal akýmsi vodcom svorky. Takto žil dva roky, až kým ho nenašli sociálni pracovníci a nebol umiestnený do detského domova. Fakt, že so zvieratami žil len krátku dobu, dopomohol jeho zotaveniu. Teraz žije normálny život.
Marie Angelique Memmie Le Blanc, Francúzsko, 1731 – Okrem jej detstva je tento príbeh z 18. storočia prekvapivo dobre zdokumentovaný. Za desať rokov prešla Memmie tisíce míľ francúzskymi lesmi. Živila sa vtákmi, žabami a rybami (ktoré samozrejme jedla surové), ale aj lístím, konármi a koreňmi. Memmie bola “odchytená” vo veku 19 rokov. Keď si Memmie pokľakla, aby sa napila vody, opakovane sa pozerala do strán – bola v stave neustálej bdelosti. Nemohla hovoriť a komunikovala len prostredníctvom výkrikov a pískaním.
V roku 1737 sa kráľovná Poľska, matky francúzskej kráľovnej, vydala na cestu do Francúzska. Vzala so sebou Memmie na lov. Tá si kráľovnu okamžite získala. Dlhoročné skúsenosti Memmie so životom vo voľnej prírode boli pozoruhodné. Mala rad bohatých patrónov, naučila sa čítať, písať a hovoriť plynule po francúzsky. V roku 1747 sa na chvíľu stala mníškou a v roku 1755 vydala svoju biografiu. Memmie umrela ako 63-ročná v roku 1775.
John Ssebunya, Uganda, 1991 – John utiekol z domu ako trojročný v roku 1988 po tom, čo videl, ako jeho otec zabil jeho matku. Chlapec utiekol do džungle, kde žil s opicami. Zajatý bol v roku 1991, keď mal asi šesť rokov a následne bol umiestnený do sirotinca. Po dôkladnom umytí pracovníci zistili, že celé jeho telo bolo pokryté akousi srsťou. Jeho strava sa skladala prevažne z koreňov, orechov a sladkých zemiakov. Mal mozole na kolenách z chôdze po vzore opíc. John sa naučil rozprávať a osvojil si ľudské spôsoby. Bol zistené, že má talent na spev a preslávil sa na turné po Veľkej Británii s 20-členným detským zborom.
Victor, Francúzsko, 1797 – Toto je historický, ale prekvapivo dobre zdokumentovaný prípad vlčieho dieťaťa. Victor bol videný na konci 18. storočia v lesoch v južnom Francúzsku. Lovcom sa dokonca podarilo ho chytiť, no Victor unikol. 8. januára 1800 bol znovu chytený. Chlapec mal asi 12 rokov, jeho telo bolo pokryté jazvami a nedokázal rozprávať. Akonáhle sa rozšírila správa o jeho zajatí, zišlo sa okolo neho mnoho vedcov, ktorí ho chceli preskúmať.
O pozadí jeho života v divočine je známe len veľmi málo, no podľa informácií vo voľnej prírode strávil 7 rokov. Profesor biológie skúmal Victorovu odolnosť voči chladu tým, že ho poslal nahého do snehu. Na chlapcovi sa neprejavili žiadne účinky extrémne studenej teploty. Ostatní vedci sa ho snažil naučiť hovoriť, ale nedosiahli žiadny pokrok. Nakoniec bol prevezený do ústavu v Paríži, kde zomrel vo veku 40 rokov.
Zdroj: boredpanda
