videní: 2.1K
21. júla 2019 uplynulo presne 50 rokov od okamihu, kedy americký astronaut Neil Armstrong urobil neopakovateľný malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo. V ten deň pristál prvý človek na Mesiaci, čím potvrdil technologickú vyspelosť vtedajšieho západného sveta. Avšak nie len tým, že na jeho povrch fyzicky vystúpil. Vesmírnu misiu Apollo 11 mohli totiž milióny Američanov sledovať priamo na svojich televíznych prijímačoch z tepla rodinného krbu. To im umožnilo byť priamo pri tom, keď sa písali dejiny. Ako sa niečo také vôbec v roku 1969 podarilo? Nápovedu hľadajme v zložitých peripetiách, ktoré postihli sériu filmových pások, pôvodne vyťažených priamo z raketoplánu. Tie mapuje aj dokumentárny film Apollo: Stratené záznamy (Apollo : The Forgotten Films), ktorý uviedol v premiére Discovery Channel v deň výročia 21. júla 2019 o 22:00.
Zložitá cesta na televízne obrazovky
Americký Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku (NASA) sa vždy usiloval, aby tento revolučný okamih zasiahol širokú verejnosť prostredníctvom televíznych obrazoviek. Ten mal poslúžiť aj ako nástroj ideologickej hybridnej vojny, ktorá v tej dobe dominovala vzťahom medzi dvoma svetovými blokmi. Malá kozmická loď Lunárny modul bola preto vybavená televíznou kamerou. Tá mala sprostredkovať komunikáciu so sieťou pozemných rádioteleskopov (zariadenia určené na zber dár a informácií z vesmírnych družíc a pod.), Ktoré potom dokázali pretaviť zábery do domácich spotrebičov. Háčik bol ale vo formátovaní – Apollo kamera zvládala iba prenos pomocou STTV (slow-scan television, pomalobežná televízia)y s extrémne nedostatočnou rýchlosťou prenosu – 10 snímkov za sekundu v rozlišení 320 riadkov. Tento druh komunikácie je vhodný skôr pre prenášanie statických obrazov, v tomto prípade mal ale zachytiť prvú prechádzku po neprebádanej planéte. SSTV navyše ani zďaleka nevyhovovalo bežne dostupným vysielacím televíznym štandardom, medzi ktoré patrili NTSC, PAL alebo SECAM. Požiadavka okamžitej konverzie formátov behom živého vysielania sa tak stala hlavnou výzvou, s ktorou sa agentúra musela vysporiadať.
Dôstojným partnerom sa im v tom stala americká technologická firma RCA, ktorá na tento účel vyvinula špeciálny sken konvertor. Po prenose z Apollo kamery dokázali pozemné radioteleskopické stanice rozdeliť signály do dvoch skupín, jedna bola vedená na dátový rekordér, ktorý zábery nahral na analógové magnetické dátové pásky (neskôr známe práve ako stratené pásky Apolla 11). Druhá zmes signálov putovala do RCA konvertora, ktorý ich dokázal previesť do formátu kompatibilného s NTSC štandardom. Tento proces nie je jednoduchý a rozhodne nie je bez rizík, to sa bohužiaľ podpísalo aj na výslednej kvalite prenosu v televíziách. SSTV zábery utrpeli na kontrastoch, jase aj rozlíšení. Výslednému efektu nepomohlo ani to, že RCA konvertor bol na jednej z pozemných staníc zle nastavený, čo ešte zhoršilo kvalitu prenosu. Pomyselnou čerešničkou na torte je dlhá cesta, ktorú musel videosignál absolvovať, než dorazil k svojmu cieľu. Tá viedla z vesmírnej stanice k pozemným teleskopom, tieto výstupy sa kumulovali v centrále NASA v Houstone. Tá signál spracovávala pre televízne vysielanie a odovzdávala ho do New Yorku, odkiaľ boli zábery následne distribuované do celého sveta.
Náročný proces, ktorý ponechával mnoho priestoru pre technologické chyby aj zlyhanie ľudského faktora. Proponenti NASA si zachovávali triezvu obavu, že živý prenos môže zlyhať každú sekundu. Preto boli zábery z Apollo kamery nahrávané na magnetické pásky, ktoré by sa prípadne dali použiť v prípade, keď vznikne potreba reprodukovať zábery z prechádzky po Mesiaci spätne. Vznikli aj záznamy finálneho vysielanie v NTSC formáte.
Hromadné výpredaje a noví majitelia
V 70. a 80. rokoch sa ale NASA stretávala s rôznorodými problémami. Vzhľadom k postupujúcemu technologickému pokroku si zrazu uvedomila, že jej sídlo okupujú iba zastarané prístroje, pre ktoré už nemá využitie, ak chce udržať krok s vesmírnym programom ZSSR. Agentúre sa nevyhli ani presuny v štátnom rozpočte, ktoré vyústili zoškrtaním niektorých peňažných fondov určených na jej činnosti. Hromadenie majetku viedlo aj k vyčerpaniu skladovacích kapacít. NASA tak pristúpila k jedinému logickému riešeniu – začala organizovať verejné aukcie, v ktorých sa zbavovala nadbytočných hnuteľností. Tento krok sa stretol s nadšením verejnosti, veľa nadšencov a stúpencov vesmírneho programu ním bola fascinovaná natoľko, že neodolali príležitosti mať vo svojom vlastníctve niečo, čo sa úzko podieľalo na prenikanie do neprebádaných končín galaxie. Suveníry z NASA sa stali častým artiklom v domácich zbierkach vášnivých zberateľov. Pásky z vesmírnych misií Apollo neboli výnimkou. Záujemcovia ich navyše mohli nakúpiť za smiešne nízke sumy v hodnote niekoľkých málo dolárov, primárne sa totiž počítalo s tým, že budú následne prepredané televíznym spoločnostiam, ktoré ich prehrajú novým obsahom. V mnohých prípadoch sa tak celkom iste stalo. Jedným z podobných majiteľov bol aj Gary George, ktorý ale zbystril, keď na troch páskach našiel nápis “Apollo 11 EVA”. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o nedoceniteľné záznamy obsahujúce aj legendárnu Armstrongovu vetu. Pri dražbe v Sotheby ´s bola ich cena odhadnutá na viac ako 2 milióny dolárov. NASA pravdepodobne toho času ani nevedela, čoho sa zbavuje, čo viedlo k oznámeniu z roku 2006. V tom NASA potvrdila, že im chýba 700 krabíc pások s obrazovým materiálom z vesmírnych ciest Apollo, a že sa usiluje o ich vrátenie. Pred 10 rokmi potom odborníci vystúpili na výročnej tlačovej konferencii s novými informáciami o stratených páskach.
Za zmienku však stojí objav zo zimy roku 2015. Ústredie NASA dostalo tip, že v rámci pozostalostí jedného nedávno zosnulého nemenovaného obyvateľa Pensylvánia boli objavené nejaké predmety, ktoré by s agentúrou mohli mať súvislosť. V pivnici jeho domu potom skutočne objavili 325 magnetických kotúčov opatrených logami NASA a príbuzných organizácií. Pretože ale išlo o 40 rokov staré záznamy, muselo sa najskôr vyriešiť, ako ich efektívne sprevádzkovať. To zabralo nejaký čas, austrálskym vedcom sa to ale nakoniec u pár desiatok podarilo. Pásky obsahujú záznamy z misií Pioneer 8 a Pioneer 9, pričom obe mali za úlohu zmapovať cykly vesmírneho počasia, aj nasledovných Pioneer 10 a Pioneer 11, ktorým vďačíme za prvé detailné snímky Jupitera a Saturnu. Podľa odborníkov sa žiadna z pások netýka priamo misie Apollo. Vzhľadom k tomu, že veľká väčšina záznamov bola neskôr za podozrivých okolností zničená, budeme si musieť postačiť s oficiálnym stanoviskom, že väčšina pások bola prázdnych alebo išlo o “kópie kópií kópií”.
John young works on the lunar surface Apollo 16, April 1972.
Stratené vedenie
70. roky boli z hľadiska vytvárania dátových záznamov pre NASA vcelku krušné. To ovplyvnilo aj nasledujúce misie z vesmírneho programu Apollo. Táto prax predovšetkým zneprehľadnila závery z misií 15 a 17, ktoré sa zameriavali na výskum teplovzdušných prúdov na Mesiaci. Astronautom sa počas pobytu na planéte v roku 1971 podarilo do jej povrchu vyvŕtať niekoľko dier s hĺbkou až 2,3 metra, do tých boli vyslané sondy na monitorovanie teplotných zmien. Posádka Apolla sa potom vrátila späť na Zem so zámerom dlhodobo dáta monitorovať. Už v počiatočnej fáze sa ukázalo, že teploty začali takmer ihneď priebežne stúpať. Monitoring mal prebiehať až do roku 1977, do roku 1974 sú však záznamy neúplné a v období potom sa už jednoducho nedajú dohľadať. Pred deviatimi rokmi ale došlo k zásadnému objavu vo Washington National Records Center. Išlo o 440 stratených pások mapujúcich výsledky za rok 1975. To považujeme za iba zlomok celkového penza, napriek tomu ich obnovenie zabralo vedcom viac ako 8 rokov. Záznamy ale potvrdili dlhodobý trend teplotného rastu na mesačnom povrchu. Teploty mali navyše tendenciu rásť rýchlejšie pri povrchu, čo doviedlo odborníkov k záveru, že teplo prúdilo do dier z povrchu a nevyžaruje z jadra planéty. Sčítané podčiarknuté, za otepľovanie Mesiaca mohla prítomnosť človeka na planéte – pri hĺbení kvôli umiestneniu sond bola odstránená vrchná vrstva pôdy, čo odhalilo regolit. To je horninová vrstva, ktorá utvára takmer celý povrch Mesiaca a vyniká veľmi tmavým zafarbením. Kvôli tomu do seba absorbovala viac slnečného žiarenia, čo viedlo k celkovej akcelerácii teplotných rozdielov.
Vyššie spomínaný príklad je len jedným z mnohých dôkazov, že stratené pásky z archívov NASA môžu mať nevyčísliteľnú hodnotu pre mnoho smerov vesmírneho výskumu. Ich príbeh okrem iného potvrdzuje, že okolo programu Apollo panuje veľa nevysvetlených okamihov, ktoré budú bezpochyby ťažiť aj ďalšie generácie. Niektoré z nich sa pokúsil odhaliť aj nový dokumentárny film z produkcie Discovery Channel a Science Channel – Apollo: Stratené pásky (Apollo: The Forgotten Films).
Zdroj: Discovery | youtube | topdesat
