Zaujímavosti

Zvláštne zvyky našich predkov po smrti blízkeho

zvyky

videní: 8.4K

Dnes sa s našimi blízkymi po smrti lúčime v obradnej sieni. Vždy sa k tomu pridá nejaký príhovor, prípadne modlitby a kvety, ale aj zvyky. Zostalo nám aj niekoľko rituálov, ktoré sme zdedili po našich predkoch – Slovanoch. Vieš, ktoré zvyklosti dodržiavali a prečo?

zvyky

V prvom rade treba podotknúť, že obyčaje vo vidieckom a v mestskom prostredí sa líšili. Dokonca si ľudia mysleli, že dokážu predpovedať smrť človeka v čase jeho choroby. Na blížiaci sa koniec malo upozorniť napríklad kuvikanie kuvika či brechot psa, alebo aj praskanie skla. Chorého človeka často ukladali na zem, ktorá mu mala odovzdať životnú silu. Po smrti pozostalí zastavili hodiny, otvorili okno, aby mohla duša odísť a zrkadlá zastreli čiernou látkou, aby sa v nich duša nevidela. Mali však aj mnoho ďalších obyčajov, ktoré striktne dodržiavali.

 

Tri dni po smrti zostal mŕtvy doma

Kedysi ľudia umierali doma a doma aj zostali tri dni po smrti. Zvyky, ktoré v tom čase dodržiavali blízki zosnulého mali pre nich hlavne duchovný význam. Snažili sa mrtvému uľahčiť prechod medzi duše, zabrániť mu, aby sa vracal k žívým, prípadne aby ich strašil. Bezprostredne po smrti zavreli mrtvému oči. Verilo sa totiž, že ak sa na niekoho pozrie, vezme ho so sebou. Mŕtveho riadne poumývali a sviatočne obliekli.

Ľudia z dediny sa tri večery schádzali pri mŕtvom, spomínali a modlili sa. Pred polnocou sa všetci rozišli a pri mŕtvom zostalo horieť svetielko. Nič iné horieť nemohlo – ani oheň v peci. Preto pozostalí jedli iba suché jedlo alebo im jedlo nosili susedia. Dnes sa v niektorých lokalitách chodí takto modliť do domu smútku.

zvyky

 

Cintorín

Tri dni po smrti mŕtveho uložili do truhly, v ktorej ho vyniesli z domu nohami napred, aby sa nevracal. Keď prechádzali ponad prah, trikrát s ňou o prah udreli na znak rozlúčky. Pohrebný obrat sa konal na dvore. Bolo jedno, aké je počasie. Potom sa sprievod pobral pešo na cintorín. Keď sa pochovával Róm, nebolo ničím zvláštnym, že celý čas hrali muzikanti.

Určite poznáš naše terajšie zvyky a vieš, že ľudia obyčajne hádžu do hrobu hrudy hliny. Tento obyčaj sa u nás rozmohol až v medzivojnovom období v súvislosti s tým, aby bola zem neboštíkovi ľahká.

Cestou z cintorína sa ľudia nesmeli obzerať, inak by v blízkej dobe tiež zomreli. Po návrate z cintorína si každý riadne očistil ruky a aj obuv. Domov sa nemalo dostať nič z cintorína. Niektorí sa aj dotýkali piecky, aby spálili všetko zlo. Zvyky tiež hovorili, že posledný zosnulý sa stával strážcom cintorína.

[adrotate group=”11"]

 

Čo sa dialo doma?

Doma zostala jedna žena, ktorá dala interiér do pôvodného stavu. Po príchode z cintorína sa klasicky konal kar. Nebol však taký honosný, ako je dnes. Starí Slovania robili hostinu priamo na hrobe zosnulého. Verili totiž, že duša je na hostine tiež prítomná.

Čierne oblečenie sa začalo pokladať za smútočné až po prvej svetovej vojne. Naši predkovia, naopak, ako smútočný odev nosili biele a jednoduché kúsky odevu. Žena za manželom a matka za dieťaťom smútila aj rok a pol.

Mladí a starí

Posmrtné zvyky sa odlišovali pri mladých a starých ľuďoch. Ak zomrelo slobodné dievča alebo chlapec, v truhle ich obliekli do svadobného. Dokonca aj sprievod na cintorín pripomínal skôr svadobný sprievod. Dievčatá boli oblečené ako družičky, chlapci ako družbovia. V bielom sa pochovávali aj deti.

Matke, ktorej zomrelo dieťa, zvyky kázali neísť na jeho pohreb. Dôvodom bolo, že by jej pomreli i ďalšie deti. V niektorých oblastiach dokonca matka nejedla po celý život jahody, aby sa všetká hojnosť dostala jej dieťaťu do neba.

Dnes nám zostali zvláštne zvyky spojené so smrťou už len v niektorých oblastiach krajiny. Eliminoval ich najmä rýchly, mestský životný štýl. Spomínať na blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, sme však stále neprestali a to najmä v tomto období.

Zdroj: Pohrebnictvo.sk / topdesat

b
Komentáre
Hore